Tento príbeh je čisto vymyslený, myslím, že je nadpozemný.
Dúfam, že sa vám bude páčiť...^^
Lilia...Lilia...
Na nič iné nedokážem myslieť, len na Teba. Si nadpozemská bytosť. Nemôžeš byť človekom, obyčajným smteľníkom. Si nesmrteľná, Tvoja osobnosť vyžaruje auru bohyne. Kráľovnej víl, elfej kráľovnej!
Sedím pod stromom. Fúka severozápadný vietor, na oblohe svieti obrovský mesiac. Je taký veľký, až vyzererá, akoby chcel otvoriť neviditeľné ústa a pohltiť celú zem. Na skenenej hladine jazera sa leskne jeho strieborný obraz. Nesvietia žiadne hviezdy, čo ešte viac zvýrazňuje kontrast tmavej oblohy a bledého mesiaca. Obloha je zvláštne sivá. Pripomína mi Tvoje oči. Nikdy som nevidel také oči! Keď sa smeješ, odráža sa v nich nevinnosť striebornej luny. Keď plačeš, oči sa Ti lesknú ako odraz mesiaca, čo sa hompála na vlnách skeného jazera. Sivosť v Tvojich očiach sa na pár malých okamihov stáva priezračnou, trblietajúcou sa hmotou. Slzy sa zmiešajú so smútkom Tvojej duše a vznikne to neznáme tajomstvo.
Lilia....Ach Lilia!
Len raz som ťa videl plakať, len raz som videl to zvláštne tajomstvo v Tvojich očiach. Ohromilo ma to, nikdy som nevidel niečo tak magické, tajomné, nevysvetliteľné, až dovtedy. Hanbím sa, keď poviem, že by som ho chcel vidieť znova. Hoc aj za cenu Tvojho smútku. Ako sa dívam na tú sivú oblohu, znova nedokážem myslieť na nič iné, len na Teba, Lilia.
Keď zavriem oč, vidím ťa tak živo, akoby si sa nado mnou naozaj skláňala. Vidím Tvoje malé ušká, ktorých špicaté končeky vytŕčajú spopod hustých čiernych, hodvábne lesklých vlasov. Cítim Tvoju omamnú vôňu fialiek. Otvorím oči, a Ty sa nado mnou naozaj skláňaš.
Lilia, Lilia... Ach, Lilia..
čo tu robíš? Slová, otázky, vety mi víria v hlave, ale ja ich nedokážem vysloviť, nedokážem rozmýšľať. Neviditeľná ruka (desím sa, že Tvoja) mi zviera hrdlo a ja nie som schopný rozprávať. Pred očami sa mi javí iba Tvoja tvár. Len to krásne Tajomstvo.
Zrazu začujem vo svojej mysli Tvoj hlas. Tíško sa ma pýta, čo tu robím. Nerozumiem tomu. Som tu pre Teba, Lilia. Čakám Ťa... Avšak ja to vyslovím nahlas. Ten hlas nie je môj, je cudzí, nepoznám ho.
Vážne si prikývla a hľadela mi do očí. Chytila si ma za ruku. Po chrbte mi prebehla studená triaška. Dotkla si sa aj druhej ruky a ja som sa postavil. Som o hlavu vyšší od Teba. Zodvihla si svoju prostovlasú hlavu a zapichla si do mňa temné zreničky. Držala ma za obe ruky. Stále nič nechápem, čo sa deje? Chcem sa Ťa opýtať toľko vecí, no moje vnútorné ja mi šepká, že mám mlčať. Alebo to je ten neviditeľný, čo za mňa rozprával?
Dlho si sa na mňa dívala. Plával som v Tvojom sivom pohľade. Mal som pocit, že sa ak rýchlo neodvrátim tvár, utopím sa. Aká krásna smrť! Umrieť v Liliinom poklade.
Zrazu sa Tvojom tvár začala približovať. Postavila si sa na špičky a ja som sa k Tebe sklonil. Zavrel som oči. Pery si mala horce. Nič som nevnímal, stratil som pojem o čase. Topil som sa v Tvojom tajomstve. Obtočila si mi ruky okolo krku a ja som Ťa nejako podvedome objal okolo pása. Zratu tíško si zastonala a ja som Ťa rýchlo pustil. Neviem, ako dlho som mal zatvorené oči, ale keď som ich otvoril, svet okolo nás vyzeral úplne ináč. Mesiac sa natoľko priblížil k Zemi, až som mal pocit, že je deň. Svetlo okolo však bolo strieborné a takmer hmatateľné. Zdvihla si ruku, chcela si sa dotknúť toho tajomstva. Smutne si sa na mňa zadívala. Mesačné svetlo ma oslepovalo a preto som videl len Tvoje obrysy tváre. Chytila si ma za ruku a viedla si ma čoraz blišie k tomu obrovskému mesiacu. Vôbec som nechápal. Prečo je tu Lilia, čo sa to deje okolo. Nasledoval som Ťa, kráčala si pomalým krokom k lune. Prišli sme až na breh jazera. Myslel som si, že zastavíš. No Ty si kráčala ďalej v ústrety jazerným vlnám. Chvíľu som naozaj veril, že Ťa hľadina vody udrží. Avšak tá nejavila žiaden náznak abnormálnosti a ľadová voda nám pomaly začala oblizovať členky. Kráčal som oddane za Tebou, vnímajúc ostrý chlad vody. Zrazu si zastala. Voda Ti siahala niečo cez stehná. Pustila si ma. So strachom v očiach som pozeral do žiarivého svetla mesiaca.
Ozval sa tlesk. Pozrel som na teba. Mala si spojené ruky nad hlavou, zavreté oči. Voda okolo teba začala víriť. Vietor ťa pomaly začal unášať do výšky. Bola si len kúsok nad hladinou. Vyčarila si žiarivú striebornú guľu. Vyžarovala vlastné svetlo a v jej vnútri sa točila sivá hmota. Tá guľa mi pripomínala hviezdu. Akoby si to Ty, mohla zato, že na nebi dnes neboli hviezdy. Akoby si ich ukradla a teraz jednu z nich vyčarila.
Vietor ťa znova zniesol na zem. Voda v jazere sa natoľko rozostúpila, a Ty si mohla kráčať po suchej zemi. Napredovala si na druhý breh a ja som ťa nasledoval. Zrazu si sa rozohnala a hviezda v Tvojich rukách letela dopredu. Ako sa vzďalovala, rástla, zväčšovala sa, a až keď bola úplne pri mesiaci, vybuchla. Okamih pred tým, ako sa ozval ohlušujúci tresk, si ma stihla pritiahnúť k sebe a schovať sa mi do náručia. Objal som ťa a čakal koniec. Za toho hlasného rachotu som stihol pocítiť, ako ma tlak vzduchu a vody dvíha vyššie a vyššie. Cítil som, ako si sa mi šmýkala z objatia. Ešte silnejšie som si ťa pritisol na hruď, aby si mi neuletela.
Neodvážil som sa otvoriť oči. Zrazu všetko prestalo a ocitli sme sa v medzipriestore. Ešte stále som sa bál otvoriť oči. Počul som, ako mi vzlykáš v náručí.
Nevedel som, čo sa deje. Nerozmýšľal som, všetky moje pocity, myšlienky ostali na Zemi. A s nimi aj moje zemské JA.
Dúfam, že sa vám bude páčiť...^^
Lilia...Lilia...
Na nič iné nedokážem myslieť, len na Teba. Si nadpozemská bytosť. Nemôžeš byť človekom, obyčajným smteľníkom. Si nesmrteľná, Tvoja osobnosť vyžaruje auru bohyne. Kráľovnej víl, elfej kráľovnej!
Sedím pod stromom. Fúka severozápadný vietor, na oblohe svieti obrovský mesiac. Je taký veľký, až vyzererá, akoby chcel otvoriť neviditeľné ústa a pohltiť celú zem. Na skenenej hladine jazera sa leskne jeho strieborný obraz. Nesvietia žiadne hviezdy, čo ešte viac zvýrazňuje kontrast tmavej oblohy a bledého mesiaca. Obloha je zvláštne sivá. Pripomína mi Tvoje oči. Nikdy som nevidel také oči! Keď sa smeješ, odráža sa v nich nevinnosť striebornej luny. Keď plačeš, oči sa Ti lesknú ako odraz mesiaca, čo sa hompála na vlnách skeného jazera. Sivosť v Tvojich očiach sa na pár malých okamihov stáva priezračnou, trblietajúcou sa hmotou. Slzy sa zmiešajú so smútkom Tvojej duše a vznikne to neznáme tajomstvo.
Lilia....Ach Lilia!
Len raz som ťa videl plakať, len raz som videl to zvláštne tajomstvo v Tvojich očiach. Ohromilo ma to, nikdy som nevidel niečo tak magické, tajomné, nevysvetliteľné, až dovtedy. Hanbím sa, keď poviem, že by som ho chcel vidieť znova. Hoc aj za cenu Tvojho smútku. Ako sa dívam na tú sivú oblohu, znova nedokážem myslieť na nič iné, len na Teba, Lilia.
Keď zavriem oč, vidím ťa tak živo, akoby si sa nado mnou naozaj skláňala. Vidím Tvoje malé ušká, ktorých špicaté končeky vytŕčajú spopod hustých čiernych, hodvábne lesklých vlasov. Cítim Tvoju omamnú vôňu fialiek. Otvorím oči, a Ty sa nado mnou naozaj skláňaš.
Lilia, Lilia... Ach, Lilia..
čo tu robíš? Slová, otázky, vety mi víria v hlave, ale ja ich nedokážem vysloviť, nedokážem rozmýšľať. Neviditeľná ruka (desím sa, že Tvoja) mi zviera hrdlo a ja nie som schopný rozprávať. Pred očami sa mi javí iba Tvoja tvár. Len to krásne Tajomstvo.
Zrazu začujem vo svojej mysli Tvoj hlas. Tíško sa ma pýta, čo tu robím. Nerozumiem tomu. Som tu pre Teba, Lilia. Čakám Ťa... Avšak ja to vyslovím nahlas. Ten hlas nie je môj, je cudzí, nepoznám ho.
Vážne si prikývla a hľadela mi do očí. Chytila si ma za ruku. Po chrbte mi prebehla studená triaška. Dotkla si sa aj druhej ruky a ja som sa postavil. Som o hlavu vyšší od Teba. Zodvihla si svoju prostovlasú hlavu a zapichla si do mňa temné zreničky. Držala ma za obe ruky. Stále nič nechápem, čo sa deje? Chcem sa Ťa opýtať toľko vecí, no moje vnútorné ja mi šepká, že mám mlčať. Alebo to je ten neviditeľný, čo za mňa rozprával?
Dlho si sa na mňa dívala. Plával som v Tvojom sivom pohľade. Mal som pocit, že sa ak rýchlo neodvrátim tvár, utopím sa. Aká krásna smrť! Umrieť v Liliinom poklade.
Zrazu sa Tvojom tvár začala približovať. Postavila si sa na špičky a ja som sa k Tebe sklonil. Zavrel som oči. Pery si mala horce. Nič som nevnímal, stratil som pojem o čase. Topil som sa v Tvojom tajomstve. Obtočila si mi ruky okolo krku a ja som Ťa nejako podvedome objal okolo pása. Zratu tíško si zastonala a ja som Ťa rýchlo pustil. Neviem, ako dlho som mal zatvorené oči, ale keď som ich otvoril, svet okolo nás vyzeral úplne ináč. Mesiac sa natoľko priblížil k Zemi, až som mal pocit, že je deň. Svetlo okolo však bolo strieborné a takmer hmatateľné. Zdvihla si ruku, chcela si sa dotknúť toho tajomstva. Smutne si sa na mňa zadívala. Mesačné svetlo ma oslepovalo a preto som videl len Tvoje obrysy tváre. Chytila si ma za ruku a viedla si ma čoraz blišie k tomu obrovskému mesiacu. Vôbec som nechápal. Prečo je tu Lilia, čo sa to deje okolo. Nasledoval som Ťa, kráčala si pomalým krokom k lune. Prišli sme až na breh jazera. Myslel som si, že zastavíš. No Ty si kráčala ďalej v ústrety jazerným vlnám. Chvíľu som naozaj veril, že Ťa hľadina vody udrží. Avšak tá nejavila žiaden náznak abnormálnosti a ľadová voda nám pomaly začala oblizovať členky. Kráčal som oddane za Tebou, vnímajúc ostrý chlad vody. Zrazu si zastala. Voda Ti siahala niečo cez stehná. Pustila si ma. So strachom v očiach som pozeral do žiarivého svetla mesiaca.
Ozval sa tlesk. Pozrel som na teba. Mala si spojené ruky nad hlavou, zavreté oči. Voda okolo teba začala víriť. Vietor ťa pomaly začal unášať do výšky. Bola si len kúsok nad hladinou. Vyčarila si žiarivú striebornú guľu. Vyžarovala vlastné svetlo a v jej vnútri sa točila sivá hmota. Tá guľa mi pripomínala hviezdu. Akoby si to Ty, mohla zato, že na nebi dnes neboli hviezdy. Akoby si ich ukradla a teraz jednu z nich vyčarila.
Vietor ťa znova zniesol na zem. Voda v jazere sa natoľko rozostúpila, a Ty si mohla kráčať po suchej zemi. Napredovala si na druhý breh a ja som ťa nasledoval. Zrazu si sa rozohnala a hviezda v Tvojich rukách letela dopredu. Ako sa vzďalovala, rástla, zväčšovala sa, a až keď bola úplne pri mesiaci, vybuchla. Okamih pred tým, ako sa ozval ohlušujúci tresk, si ma stihla pritiahnúť k sebe a schovať sa mi do náručia. Objal som ťa a čakal koniec. Za toho hlasného rachotu som stihol pocítiť, ako ma tlak vzduchu a vody dvíha vyššie a vyššie. Cítil som, ako si sa mi šmýkala z objatia. Ešte silnejšie som si ťa pritisol na hruď, aby si mi neuletela.
Neodvážil som sa otvoriť oči. Zrazu všetko prestalo a ocitli sme sa v medzipriestore. Ešte stále som sa bál otvoriť oči. Počul som, ako mi vzlykáš v náručí.
Nevedel som, čo sa deje. Nerozmýšľal som, všetky moje pocity, myšlienky ostali na Zemi. A s nimi aj moje zemské JA.
Žádné komentáře:
Okomentovat